Piaty element

Nie, nebude to filmova kritika, ani scif-fi recept :D Neuhadnete o co mi ide, ani ked sa pokakate :D Aspon na doterajsiej vzorke opytanych nikto nemal sajnu, co ma spolocne japonska a talianska kuchyna :D

Teraz cumis, jak puk, co? :D Jaaaj ako som to vedel :D

Mozno vam nieco hovori vyraz umami (旨味), teda piata chut popri slanej, sladkej, trpkej a kyslej. Mozno aj to viete, ze vlastne sa jedna o kyselinu glutamovu, ktora sa v cinskej kuchyni (ale aj u nas) s oblubou nahradza glutamanom sodnym. To uz ale urcite neviete v ktorych potravinach sa nachadza v prirodnej forme. Tak v japonsku je jasny vitaz morska riasa kombu, tiez sojovka a ustricova omacka. A teraz sa drzte ! Parmezan, prosciutto, cabrales, paradajky, spenat, sardinky. Aka to je kuchyna ? Hahaaaaa :D

Len pre prezantaciu som spravil par duhov talianskych chlebovych placiek s chutou umami. Prislo mi to, ako najjednoduchsi sposob ukazky popisaneho. Nakolko glutamova kyselyna lieci mimo ine aj mentalnu retardaciu, je to pochopitelne, ze to potrebujem :P
Ta sladka focaccia je tam preto, lebo Evka neverila, ze ovocie so solou moze chutnat fasa...

Nechce sa mi pisat vsetko co tam je, ved popri priprave vymenujem co, kde a ako, kam dat.

Cesto budeme robit akosi opacne, ako sme si zvykli. Zacnem ale klasicky vo vlaznej vode vymiesam drozdie s medom a trochou muky. Na pol kila hladkej muky som pouzil asi 4 dl vlaznej vody a 30g drozdia. Medu klasika jedna lyzica ako pri chlebovom ceste.

Za 10 minut sa zmes pekne speni. Prisunul som prikrytu nadobu k variacej sa polievke, aby bola v teple. Tuto fotku si domyslite potom aj na kysnutie cesta :D Vyzeralo to navonok uplne rovnako.

Aha, vlastne som vyfotil aj tu penu peknu. Zapnem robot a postupne pridavam muku, aby zmes bola hladka. Teda nevyrabam z muky pridanim vody, ale z vody pridanim muky :D. Ozaj do muky za lyzicu soli.

Po 10 minutach bude cesto krasne hladke. Hlavne vsak riedke musi byt. Zbierku Catlerov si nemusite vsimat, fotil som len pre istotu, co ked zas dostanem nieco na vyskusanie :D
Tak a teraz si domyslite fotku ako hore s prikrytou nadobou zas. Asi za hodinu bude misa pekne plna nakynuteho cesta.

Nakolko so zadrbanymi rukami som nevedel fotit, preskocili sme cast vytvarovania, rozdelenia a roztahovania cesta. Cesto je makkucke, takze nepotrebujeme valkat, rukami len natiahneme na placky, tvar nehra rolu. Vraj ani velkost a vydrz, ale to su len take reci :D Poriadna placka robi divy :D

 

Tato jedna bude plnena. Pouzil som spenatovu zmes z posledneho receptu. Mame tu teda prvu surovinu s piatym elementom. Cesto len prelozim a trochu zatlacim.

Aby boli placky jemne a vrch chrumkavy, polejem ich olivovym olejom a prstami pozatlacam do cesta. Nebude takto len makkucke a teplucke ale aj vlhkucke a to ja rad :D

Dalsia zrychlena pasaz, kvoli zadrbanym prstom a nemoznosti fotenia. Na plnenu focacciu som dal navrch este gorgonzolu. Vlavo su susene paradajky (ahaaa dalsiii) a drteny cesnak. Hore parmezan (anooo), prosciutto (dalsi 5.) a olivy. Vpravo broskyna, rozmarin a hruba sol. Solou mozete posypat aj paradajkovu a rozmarinom vlastne vsetky, ak sa vam chce.
Teraz este prikryt nez sa rozohreje rura, mali by vyskocit tak na 2cm co je spravna vyska pre talianske chlebove placky.

Ruru na maximum co to da a za 11-12 minut je to hotove. Jasne, ze sa da kombinovat kopec surovin, vlastne co vam len chutna kludne pridajte. A nevsimajte si moje zvasty ohladne piatej chuti, aj tak na to hned zabudnete a zas nebudete chapat, precoze vam tak chutna talianska kuchyna :D